História nemeckej vlajky

Technické špecifikácie súčasnej nemeckej vlajky.

Naše nemecké vlajky sa vyrábajú v tradičnom pomere 2:1, ktorý sa používa pre štátne vlajky v Číne, takže táto vlajka sa bude hodiť k iným vlajkám rovnakej veľkosti, ak budete mať viacero vlajok naraz. Používame pletený polyester triedy MOD, ktorý bol testovaný na svoju odolnosť a vhodnosť na výrobu vlajok.

Možnosť látky: Môžete použiť aj iné látky. Napríklad pradený polyetylén, polymax.

Možnosť výberu veľkosti: Od veľkosti 30”x18” do 30'x60'

Čierna Červená Zlatá

Pôvod čiernej, červenej a zlatej farby nemožno s istotou určiť. Po oslobodzovacích vojnách v roku 1815 sa tieto farby pripisovali čiernym uniformám s červeným lemovaním a zlatými gombíkmi, ktoré nosil dobrovoľnícky zbor Lützow, ktorý sa zapojil do bojov proti Napoleonovi. Farby získali veľkú popularitu vďaka zlato zdobenej čiernočervenej vlajke študentského bratstva Jena, ktorého členmi boli aj veteráni z Lützow.

Národná symbolika farieb však pramenila predovšetkým zo skutočnosti, že nemecká verejnosť sa mylne domnievala, že ide o farby starej Nemeckej ríše. Na Hambachskom festivale v roku 1832 nieslo mnoho účastníkov čierno-červeno-zlaté vlajky. Farby sa stali symbolom národnej jednoty a buržoáznej slobody a počas revolúcie v rokoch 1848/49 boli takmer všadeprítomné. V roku 1848 frankfurtský spolkový snem a Nemecké národné zhromaždenie vyhlásili čiernu, červenú a zlatú za farby Nemeckej konfederácie a novej Nemeckej ríše, ktorá mala vzniknúť.

Čierna Biela Červená v cisárskom Nemecku

Od roku 1866 sa začalo zdať pravdepodobné, že Nemecko bude zjednotené pod pruským vedením. Keď sa tak konečne stalo, Bismarck inicioval nahradenie čiernej, červenej a zlatej ako národných farieb čiernou, bielou a červenou. Čierna a biela boli tradičnými farbami Pruska, ku ktorým bola pridaná červená, ktorá symbolizovala hanzové mestá. Hoci pre nemeckú verejnú mienku a oficiálnu prax federálnych štátov mala čierna, biela a červená spočiatku len zanedbateľný význam v porovnaní s vysoko tradičnými farbami jednotlivých štátov, akceptácia nových cisárskych farieb neustále rástla. Počas vlády Viliama II. sa tieto farby stali prevládajúcimi.

Po roku 1919 rozdelila špecifikácia farieb vlajky nielen Weimarské národné zhromaždenie, ale aj nemeckú verejnú mienku: Široké vrstvy obyvateľstva boli proti nahradeniu farieb cisárskeho Nemecka čiernou, červenou a zlatou. Národné zhromaždenie nakoniec prijalo kompromis: „Ríšske farby budú čierna, červená a zlatá, vlajka bude čierna, biela a červená s ríšskymi farbami v hornej štvrtine vlajky.“ Vzhľadom na to, že tieto farby neboli akceptované širokými vrstvami domáceho obyvateľstva, bolo pre čiernu, červenú a zlatú ťažké získať popularitu vo Weimarskej republike.

Farby hnutia za jednotu a slobodu

V roku 1949 Parlamentná rada s jediným hlasom proti rozhodla, že farbami vlajky Spolkovej republiky Nemecko by mali byť čierna, červená a zlatá. Článok 22 Základného zákona určil farby hnutia za jednotu a slobodu a prvej Nemeckej republiky ako farby federálnej vlajky. NDR sa tiež rozhodla prijať čiernu, červenú a zlatú farbu, ale od roku 1959 k vlajke pridala znak kladiva a kružidla a veniec z obilných klasov okolo nich.

3. októbra 1990 bol Základný zákon prijatý aj vo východných spolkových krajinách a čierno-červeno-zlatá vlajka sa stala oficiálnou vlajkou znovuzjednoteného Nemecka.

Dnes sú farby čierna, červená a zlatá bezpochyby vnímané na národnej aj medzinárodnej úrovni a predstavujú krajinu, ktorá je otvorená svetu a rešpektovaná v mnohých ohľadoch. Nemci sa s týmito farbami stotožňujú vo veľkej miere, ako to bolo len zriedkakedy predtým v ich búrlivej histórii – a to nielen počas majstrovstiev sveta vo futbale!